Spolky a Kraje informujú


Tvrdošanka vo Francúzsku

21.09.2010 - Užívateľ: 51101

1503 kilometrov od mora

 

 

Kultúrnym domom Javor sa nesie čulá obchodnícka vrava. Štvrtkový predaj lacného textilu neznámeho pôvodu láka všetkých šetrných okoloidúcich. Nad Tvrdošínom sa rozhostilo anglické počasie. Prvé skupinky muzikantov z Tvrdošanky sa neisto schádzajú na priečelí budovy. Za okennou výplňou vykukuje zaprášený transparent s úderníckym heslom: „Cez prekážky vpred k veľkým víťazstvám.“

 

Via Oravia

 

Prázdny bardejovský autobus prichádza pred štvrtou popoludní. Torzo dychovky Tvrdošanka vystupuje na palubu korábu, ktorý sa zakrátko stane pre všetkých druhým domovom. Zvyšok roztratených synov hudobných múz nastúpi v Ružomberku, Žiline, Považskej Bystrici. A ešte mažoretky. Tie z Turca. Nedočkavo prekračujúce na vlakovej stanici vo Vrútkach. Svojím pritlmeným šumom a bezstarostným smiechom, zaplavia počas ďalších piatich dní útroby živého autobusu. Cieľ výpravy, juhofrancúzske Bagneres de Lunchon, je vzdialené 2200 kilometrov. Zahalené v hmlách na úpätí Pyrenejských horských masívov. Hodinu pred polnocou prekračujeme hranicu s Rakúskom. Okolie ciest a krajiny sa zdá až podozrivo sterilné. Žiadne odpadky, ani nič, čo by nasvedčovalo prítomnosti ľudí. Na kritickú redukciu osobného komfortu v autosedačkách si telo zvyká ťažko. Keď o tretej nadránom zastavujeme vo Villachu, uvedomujem si, že som zatiaľ nezažmúril oko. O tri hodiny bezduchého bdenia neskôr: benzínová pumpa v talianskom Padove. Cestovná apatia trvá. Verím, že ma čistý bezoktánový vzduch konečne uspí. Hor sa do bezvedomia. Po nebadanom spánku precitám do hlbokého rána na autostráde smer Janov. Popri diaľnici sa nenápadne vinie Via Aurelia – relikt rímskej republiky. Kľúčová dopravná tepna krajiny viedla celým Apeninským polostrovom. Svojím pôvodným určením mala slúžiť ako komunikácia umožňujúca rýchly transport vojenských jednotiek po ríši. Od toho sa odvodila jej šírka dimenzovaná na 15 stôp, čo umožňovalo jazdu dvoch popri sebe idúcich konských povozov. Dnešné industriálne vyspelé a bohaté severné Taliansko je zaujímavé predovšetkým svojím kontrastným postavením v porovnaní s južnými oblasťami. Povrch krajiny je posiaty kvantom horských tunelov, ktorých súhrnná dĺžka azda prevyšuje celú diaľničnú sieť Slovenska.

 

Veľké malé Francúzsko

 

Blížime sa k francúzskym hraniciam. Je piatok a dopravné kolóny pripomínajú exodus. Tentokrát ide o dovolenkový. Pracujúca trieda sa vracia z vakácií ako v jednom šíku. Ten sa v poslednom talianskom mestečku zabodne do prvej väčšej križovatky zo všetkých strán. Našťastie odbočujeme na výpadovku smer Menton, ale v poslednom okamihu zazrieme, ako bezradná dopravná policajtka regulujúca zápchu, hádže svoj klobúk hystericky o zem. Ligúrske more, obmývajúce brehy Talianska, strieda na druhej strane tunela Azúrové pobrežie. Svedomitý pozorovateľ zaregistruje miernu zmenu zafarbenia vody, ktorá sa zo svetlozelenej mení na blankytnú. Vďaka byrokratickým predpisom o hromadnej preprave, musí náš dopravca absolvovať okrem pravidelných malých prestávok, aj jednu veľkú – deväťhodinovú. Tá sa prezieravo naplánovala v Mentone. Pohraničné mesto je prvou perlou Francúzskej riviéry, kráčajúcou v tieni blízkeho Monaka. Jeho dnešnú tvár mu vtlačila britská a ruská šľachta, pre ktorú sa v 19. storočí stalo obľúbeným letoviskom. Svedectvom zašlých čias je pravoslávny chrám tvoriacu jednu z dominánt pahorku nad pobrežím. Povaha ľudí a genius loci miesta priamo kopírujú francúzsko-talianske pomedzie. Ruka v ruke sa tu snúbi galský patriotizmus v podobe zahľadenosti do seba a apeninský naturel známy notorickou neusporiadanosťou, až chaosom. Pokiaľ ide o francúzske nešváry, je to predovšetkým neznalosť cudzích jazykov, čo okato odporuje skutočnosti, že hovoríme o frekventovanej turistickej destinácii. Za touto zvláštnosťou sa neskrýva nič iné, len neliečený veľmocenský komplex. Komplex z toho, že sa Francúzsko nikdy nestalo svetovou veľmocou, hoci na to v kľúčovom období 15. a 16. storočia malo spomedzi európskych krajín najlepšie predpoklady. Zvíťazilo však akési sebauspokojenie a globálny koloniálny primát uchopilo do svojich rúk Anglicko, ktoré ho držalo pevne až do prvej svetovej vojny. A čo sa týka talianskeho rukopisu, ten je prítomný vo všetkých reštauráciách. Siesta na Francúzskej riviére vyzerá tak, že pohostinstvá servírujú jedlá napoludnie, a potom až od siedmej hodiny večer. V prípade, že nevedomky prekročíte prah reštauračného zariadenia popoludní, nebuďte prekvapení, ak sa na vás obsluha podráždene osopí, prípadne vám zatvorí dvere rovno pred nosom. Miestny zvyk nám popísal jediný plážový barman hovoriaci po anglicky: „Teraz sa nikde nevarí. V celom meste. Iba sendviče.“ Napriek uvedenému, Menton, a jeho pobrežie obzvlášť, je mimoriadnym miestom, z ktorého sa nám hodinu pred polnocou len veľmi ťažko odchádzalo späť do sedadiel autobusu.

 

Russian beauty

 

Je sobota, pol deviatej ráno, a hudobníci s mažoretkami si na odpočívadle bolestivo rovnajú cestovaním znivočené končatiny a svalstvo. Cieľ spoločnej výpravy je vzdialený len 23 kilometrov. Bagnere de Lunchon, ktoré sme si zjednodušene nazvali „lančmít“, je ospalým podhorským mestečkom, v ktorom akoby zastal čas. Do obrazu nás uvedie miestny sprievodca Viktor. Cez zimu sa počet obyvateľov zvýši až tridsaťnásobne na stotisíc. Lunchon je vyhľadávané lyžiarske stredisko s nemej známymi horúcimi termálnymi prameňmi. Počas leta sa mesto preberá z letargie iba v dvoch prípadoch: ak ho križuje pelotón Tour de France, alebo pri príležitosti Festivalu kvetín. Slovenská oravsko-turčianska expedícia je tu pre ten druhý dôvod. Prehliadka vo veľkom štýle je stanovená na nedeľu. Sobotňajší cvičný pochod mestom dáva všetkým možnosť, aj keď len vizuálne, zoznámiť sa aj s ostatnými výpravami. Brazílčanky, Tahiťanky, Slovenky, Bulharky. A nad tým všetkým, šestica ruských námorníčok z Nižného Novgorodu s nohami dlhými až po zem. Na obed v spoločnom stane servírujú baranie mäso nasladko. Práve vďaka pokrmu premýšľam o vratkom multikultúrnom charaktere krajiny, ktorá je už vyše dvoch storočí odkresťančená. Baraninu totiž zhodne a bez výhrad konzumujú kresťania, moslimovia i židia. Možno však ide len o čaro nechceného a šéfkuchárovo rozhodnutie.

 

(bon)Žúr

 

Francúzi sa vedia baviť vo veľkom štýle. Pompéznosť a okázalosť má v krvi aj mestečko s troma tisíckami obyvateľov. Konské sprievody, kvetinové alegorické vozy, súbory z troch kontinentov, a medzi nimi, Tvrdošanka hrajúca do maršu Turčianskym mažoretkám. Hudba a pochodujúce dievčatá v uniformách imponovali mužom všetkých vekových kategórií. Napriek pôvodným plánom usporiadateľov, opúšťame Lunchon už v nedeľu večer. Muzikanti sa musia v stredu ráno hlásiť v zamestnaniach, fabrikách. Na Slovensku sa čas zatiaľ nezastavil. Dlhú prestávku sú šoféri povinní absolvovať aj cestou domov. Navštívime mestský štát Monako. Naše strohé poznatky o miestnych reáliách, sme získali z priamych prenosoch efjednotky. Napriek všadeprítomným mastným cenám, fotenie (s výnimkou kasín) a obdivovanie zatiaľ v kniežatstve nespoplatnili. Preto si pasieme oči na tyrkysových prístavoch a hádame, ktorá loď asi patrí Abramovičovi. Náš autobus čaká v Mentone, 20 minút cesty miestnou lokálkou. Čo značí poslednú šancu ochutnať slanú vodu, prípadne si v nej aj zaplávať.

 

 

Právo a poriadok

 

Motorizovaný katafalk s meravými telami prekračuje rakúsko-slovenskú hranicu v utorok o 9:30. Cestovná nemoc už zhubnými symptómami nakazila celú posádku. Človek by radšej stál, ležal, bežal, len aby nesedel. Štyri noci v autobuse majú svoje trýznivé čaro. Na samom prahu brány našej odysei, neďaleko Oravy a Turca, pred žilinským hypermarketom, vyšliapli si na nás verejní činitelia. Na hodinu nám zrekvirovali šoféra, ktorého vypočúvali vo svojej dodávke. Po hĺbkovej kontrole sa vodič vrátil s 60 eurovou pokutou. Za čo, som nepochopil. Azda pre tých štyri a pol tisíc bezpečných kilometrov tam a späť. Či len tak, lebo pršalo. Tak či onak, nevdojak sa mi v pamäti vynoril veselý bonmot českého expremiéra Miloša Zemana. Podľa neho je v každom prípade desať percent štátnych zamestnancov neschopných a lenivých, a jediné, čo si zaslúžia, je vyhodiť. 15:14 – Tvrdošín. Za kinom Javor je štvrtok. Dážď, blšák, aj prekážky na ceste k veľkým víťazstvám...

 

 

 

Martin Koleják

Generačný čas: 14.334201812744ms, CMS system created by mr.Puetro0